Cogitor

-Oh sieť, mocná mŕtva sieť,
hneď ako prídem domov, získaš si ma hneď.
Ešte ani nepozdravím a už som v tebe zas,
nech aj vonku pekne je, no ja som v tebe rád.
 
Už aj hľadím čo je nové, do noviniek siete,
pridávam si priateľov, všetkých v tomto svete.
Napíšem si vlastný status, nech ľudia o mne vedia,
hodia koment, páči sa im, myšlienky si sedia.
Je jedno či je status praví, či pramení v mojom srdci,
známi mi ho olajkujú, no v reále nepozdravia, ako takí cudzinci.
 
Povinnosti odkladám, však je tu moja sieť,
kde fikcia reálnou sa stáva, lepí ako med.
A pred polnocou vypínam ju, sťažujem si naň,
že nič za dnešok nestihol som, nezažil som deň.
 
Sieť je predsa dokonalá, po čom tajne túžim, mám,
som tu online zo všetkými, no som stále sám.
A moje sny, túžby, premenila na statusy,
jediné čo ma trápi, že prihlásiť sa opäť musím.
 
Keď cez víkend dlhšie pospím, neskôr sa zobudím,
aspoň na sieti zabijem, premárnim, menší počet hodín.
No vlastne nemám pravdu, však je tu ešte polnoc,
to predsa znamená, že dovtedy, sieť tu bude so mnou.
A tak isto pokračujem, opäť zas raz zajtra,
ak mi nič do toho nepríde, sieť, zatiaľ „maj sa“.
 
Na tejto sieti, každý je tým, po čom túži, čim chce byť,
či chcem byť frajer, cicka, môžem si to dovoliť.
Stačí spestriť pár obrázkov, kde sám seba nespoznám,
tej obety sme všetci schopní, však kto dnes chce byť sám?
 
Koľko možných zážitkov, sieťou som si nahradil,
koľko hodín života, už nadobro som premárnil,
a koľko času človeku treba, kým uvedomiť má si teda,
že sieť nám nič nedala,
iba skutky ubrala,
smrť na sieti neexistuje, iba v mysli je, krutá a pomalá.
 
Nechápem kto tej veci dal meno „sociálna sieť“,
keď ľudí vážne nespája, no naopak ich trhá, nie?
Prosím zachráňte ma niekto, od beštie technických vied,
tú čo občas milujem, som na nej závislý, zvaná sieť.
 
Občas na nej radujem sa, no zväčša pocit hrozných muk,
...prosím, zoznámte sa, môj jediný priateľ, sieť, zvaná Fejsbuk.