Ľudia sú naivný, každý druhí ma zvieratko, miláčika ktorého pohladí, viníka do ktorého si kopne.
Načo majú ľudia zvieratká, domácich miláčikov, havinkov a kočičky? Módny trend? Nutkanie mať doma niečo čo sa nesťažuje a neplače? Možno ako dekoráciu? kto vie... Vždy som bol prekvapený ako môžu ľudia oplakávať mŕtve morča, rybičku, kanárika, tvora ktorý asi nemá v mysli veľa dôležitých vecí. Nuž dobre som zmenil názor po auguste tohto roka. Nemám zlý vzťah k zvieratám, ale nie som nimi ani posadnutý, nerozplývam sa pri každom pohľade na rozkošnučké šteniatko alebo mačiatko. A práve preto ma núti moja terajšia nálada napísať tento článok. Ako som už spomenul august, mesiac ktorý nás navštívil chlpatý a malý kocúr. Mama ako ženská si ho samozrejme obľúbila, po dvoch dňoch sa nám stal súčasťou rodiny. Spával s nami v posteli, na nás ležal nie jeden krát. Ubíja ma fakt že malý chlpatý "primitívny" tvor mi prirástol k srdcu. Letné prázdniny, každý môj známy bol preč a ja som sám doma, v teple v mizérí trávil prehriate dni augustového týždňa.
Myslím že som bol zo začiatku chladný ku celkovej myšlienke osvojenia si kocúra z ulice, však bol taký obyčajný a bezprostredný. Tak ako som si k nemu (alebo on ku mne?) prehrabával cestu, o to ťažšie sa mi vysvetľuje myšlienka tohto príbehu. Tie letné prázdniny ktoré som naozaj neznášal som strávil z hraním sa s mojím malým kocúrikom, bytosťou ktorej je jedno ako vyzerám, aký som, aké mám známky alebo aké názory uchovávam. Iba štyri mesiace, iba taký krátky čas a ten kocúr sa stal súčasťou nášho života. Mama o ňom rozprávala jej kamoškám, ja som ho chcel ukázať svojim priateľom. Nestihol som, pred piatimi dňami zmizol. Mama cítila že sa niečo stalo no ja ako realista som sa nevzdával myšlienky že sa zatúlaný kocúr do týždňa vráti. Včera v sobotu sme to nevydržali. Ako sme vstali, denní plán bola pátracia akcia po šedo-čiernom kocúrovi. Ešte pred odchodom sme zavolali náhodne do útulku kde nám pani vložila nádej do srdca. Vraj sa jej marí že kolega išiel pred dvoma dňami na výjazd pre zatúlanú mačku s červeným obojkom. To nás ale neodradilo nalepiť oznam na ulicu, "hľadá sa kocúr" a ísť ho naivne hľadať po okolí.
Prechádzka nám zabrala dve hodiny. Po návrate domov sme sa chceli s čistej nádeje zastaviť v útulku a spýtať sa na to, čo sa pani zdalo povedomé. Veru že hej, po dorazení s mamou na miesto začala listovať vo farebnom zozname z nájdenými zvieratkami. To čo vtedy povedala nás oboch zložilo na kolená. "Áno pamätám si kocúrika ktorý bol nájdený v noci zo stredy na štvrtok na ceste, žiaľ bol zrazený". Vo mne a myslím že aj v mame sa v tom momente niečo stalo, obom nám prišla na um jediná otázka ktorú sme aj zborovo vykríkli. "Kde sa ten kocúr našiel?". Zo strachom v hlase a z malou nádejou sme sa pozreli na pani za stolom s knihou. Dala si ruky k tvári ako by sa šla modliť a začala spomínať. Sekundy bežali ako tisíciny a naša nádej že povie ďalekú štvrť do ktorej by sa náš kocúr nedostal zmizla po tom ako povedala že sa našiel pri trolejbusových depách v noci, zo stredy na štvrtok.
To už nám bolo obom jasné. Pomaly sme sa obaja rozlúčili z hlasom zlomeným a odkráčali si ku autu v ktorom sme mlčali ba neskôr aj plakali.
Po návrate domov bolo zasa všetko také ako pred tým. Mizéria sa vrátila, depresívny pohľad na popraskanú omietku stien nášho domu sa vrátil. Rúžové okuliariky som niekde stratil. Dom stíchol, už nebola počuť tá rolnička na obojku obyčajnej mačky. Bolo to ako by vám odumrela tá časť srdca ktorá vám ho zväčšovala.
Sedím sám v strede izby a mám pocit že sa steny zmenšujú natoľko, že ma za moment rozdrvia.
Občas započujem nejaký ten štrngot alebo mňaučanie, ale to už je asi len paranoja spolu z mojou fantáziou.
Neostáva mi nič iné ako nechať do seba vojsť čas, zasa trochu zostarnúť a myslieť na to že to prejde. Ale kým sa to všetko stane, a ja nezabudnem na to že som dokázal byť šťastný bez ľudí. Do vtedy budem čakať a sledovať z okna či sa mi môj malý kocúr nevráti, nevybehne zo záhrady a ja ho zasa zdvihnem, zoberiem do vnútra a nechám ho aby môj dom rozzvonil štrngajúcou rolničkou.
Komentáre