Cogitor

....a jedného dňa sa narodilo dieťa, tiché, iné ako ostatné, aspoň bolo tak vychovávané. Mama ho síce milovala no otca museli nahrádzať stále meniaci sa ľudia, veci, fiktívne osoby. Dieťa rástlo a taktiež aj svet okolo neho. Ľudia prichádzali, odchádzali a to spôsobilo u dieťaťa pocit, že nič nie je večné. Bolo síce spoločenské a priateľské ale z nikým ani z ničím sa dlho nezdržiavalo, prečo by aj? Však všetci boli taký istý a trápili ich veci, ktoré to dieťa nudili. Z dieťaťa sa časom stal chlapec a uvedomoval si že je iný ako ostatný, nie tým že by to on sám chcel ale spoločnosť mu to dávala najavo. Bol iný názormi ale aj správaním.

Chcel zapadnúť medzi svojich rovesníkov, hlavne chlapcov ale keď sa ako jediný zjavil vždy z mamou, jeho vlastná hanba ho viedla zmeniť záľuby.  

Po dlhšej dobe trápení, sklamaní, pubertálnych zmien a skúseností sa začal zamýšľať nad sebou a nad svojim životom, čo by chcel dosiahnuť a tak. Mal veľmi rád spoločnosť ale nemohol si pomôcť tou svojou odlišnosťou, možno si jej bol vedomý len on sám a preto toľko stresov.

Jeden z najväčších problémov bolo že sa cítil sám aj keď si to zo začiatku neuvedomoval, či bol zavretý medzi štyrmi stenami svojej izby alebo aj v miestnosti plnej ľudí, stále sa cítil sám. Tá samota sa prejavovala ako paranoja, ako hlas ktorý sa niečo stále v podvedomý pýta ale čím hlasnejší ten hlas bol, tým väčšmi sa snažil robiť niečo čo by ten hlas umlčalo, či to bolo predvádzanie, vyrušovanie, hyperaktívnosť alebo v drvivej menšine snaha odpovedať si na tie otázky. Časom ako sa hľadal prišiel na to že mu chýba niekto kto by ho ako jediný pochopil, najprv to bola spriaznená duša v podobe mýtického tvora, neskôr to už malo byť niečo čo sa dá aspoň chytiť, stačil by kamarát alebo aj priateľ. Musel sa uspokojovať z virtuálnym klamstvami. Jeho život sa pomaly menil na klam.

Býval aj optimistom ale časom si uvedomil že nie je všetko také ako mu mama hovorila keď bol malý a tiež si uvedomil aj to, že sa jeho život vyberá úplne iným smerom, takým akým nechcel a cítil sa že to nemôže nijako zmeniť, neznášal keď to niekto vravel ale „musel vyčkať“.  Bol si vedomý toho že mal úplne iné názory ako všetci ostatný. Na verejnosti bol veselý, obľúbený a celkom známy ale ako bol sám, tak cítil smútok a miestami až závisť.  ˇ

Jeho život je zatiaľ krátky, no aj napriek bolesti ktorú zažil si je vedomý toho, akú veľkú výhodu dostal tým, že je iný. Začal to využívať a prišiel na to že lepšie ako ukazovať pred ľuďmi falošné identity je dať im pocítiť to ako sa tá jeho „inakosť“ naozaj prejavuje. Svoje názory ktoré boli vždy iné si tentoraz z radosťou servíroval pred každého jedného človeka ktorý bol pasívne „zodpovedný“ za jeho utrpenie.

Prišiel na to že bude radšej sám zo svojimi ideálmi ako z niekým pri kom musí nosiť masku. Snáď jedného dňa nájde osobu ktorá ho bude milovať za to aký je aj bez toho ako vyzerá.

Zasa raz vyrástol a už je z neho „starší mladý muž“, sám v sebe sa nevyzná ale cíti sa byť viac sám sebou, hľadá nenájdené zmysli žitia a pesimizmom omotaný sa cíti ľudsky. Doslova prežíva zo dňa na deň a stále len hľadá, možno jeho zbabelosť ho oslepuje, obmedzuje, kto vie.... Viem že tento príbeh sa nekončí keďže je stále veľa času na hľadanie odpovedí, zmyslov, a hodnôt ale čas predsa iba nehojí ale aj bolí.

Treba čakať, čakať, čakať...nič iné mu neostáva.

Chlapca osobne poznám, veľmi často sa s ním rozprávam a priznávam že aj napriek jeho pesimistickému pohľadu na zajtrajšky mu bude lepšie, musí byť, inak sa zmysel nenájde a jeho život sa môže skončiť rôzne až miestami tragicky. Vedzte že žije a možno ste ho dnes ráno stretli v autobuse. = Autobusom totiž chodím každé ráno...