Cogitor

Od Kamčatky až po
náznaky Floridského svetla

Pokúsim sa s vami
nájsť, zmysel tohto sveta.

Hľadím na rodinu moju,
s ktorou vzťahy sú za plotmi

Alebo na ľudstvo,
z ktorého žalúdok na nepoznanie hnije mi.

Na telefón akciový, síce
bez tlačidiel no nefunkční

Alebo na balík
v peňaženke, čo minúť aj tak nechcem si.

Nič z toho odpoveď
na jedinú moju otázku neodkrýva,

Každé ráno budím sa do
toho istého dňa bez cieľa.

Hľadám zmysel,
hľadám odpoveď na života môjho otázky

Hľadám doma,
hľadám v škole či na ulici a pri
práci.

Bádal som po odpovedi
všade kde som zašiel

A vtedy jedného dňa
napadlo mi, „čo ak je to na mne?“

A preto,

Pýtam sa sám seba čo má
v tomto svete zmysel

Či milovaná osoba,
ktorej tak ukradnuté je moje bytie,

A či rovesníci čo
v očiach tak moc sa mi hnusia

Alebo svetový mier ktorý
pre mňa nič nemení, keď chýbajú mi ľudia

a potom nadávanie po
večeroch, lebo aj tí živí ma do morku znechutia.

Či kvetnaté
argumenty nad každým svojim krokom,

Keď sami i tak viete, že
hanbíte sa nad životom.

Či to, že ľudia a vaši
blízky vás majú vážne radi,

Keď i tak do postele
ľadovej, líhate si sami.

A má vôbec zmysel,
 škrabať takéto bludy

Ak jediný kto číta si
to, so spomienkou na moje slová, zajtra sa neprebudí?

Unavený z hľadania, z
toľkého času bez zmyslu,

že sny a ciele čoskoro
presvitnú

a jediné kde hľadať
budem, bude moja myseľ, ja.

Hádam tam raz nájdem
zmysel, ktorý ráno prebudí ma.

A keď ani tam odpoveď
nebude, vtedy sa až vzdám

po ten čas kým nepríde,
nechcem byť už sám,

a ak aj posledná nádej,
opäť zas raz zmizne

potom si až poviem „život
nemá zmysel!“..