Cogitor

Hudba, ah ako milujem hudbu. Každý môže povedať že má rád hudbu alebo že by bez nej nemohol žiť, no u mňa to všetko platí 10 násobne viac. Hudba je niečo neopísateľné a preto ani neviem kde začať. Teraz, keď píšem tieto slová, počúvam najkrajšiu hudbu na celom šírom svete a cítim sa ako v extáze, ako v nebi alebo po najlepšom orgazme, aký sa dá docieliť. Nemusím drogovať, veriť v boha, ani sa milovať. Keď sa spustí hudba ktorú milujem, moje telo sa zmení na nehybnú formu života alebo na dušu samotnú, neviem ako to vysvetliť.

Pri hudbe sa cítim byť niečo viac. Po tele sa mi plazia hlasné tóny, ktoré mi pri väčšine prípadoch spôsobujú husiu kožu alebo až mráz, ktorý nie je od strachu ale od tej dokonalosti a krásy. Milujem hudbu, ktorá sa napojí na moju náladu a vedie ma na nekonečnú cestu krásy. Hudba, pri ktorej sedím a mám pocit, že padám do nekonečna alebo, že dokážem ešte viac je pre mňa to najdôležitejšie čo môže byť. Hudba sa síce nedá listovať ani pozerať ale dá sa cítiť a kto ju nechá vojsť do seba, stáva sa odmenený pohladením ktoré sa nedá opísať. Možno to všetko znie tak strašne gýčovo ale kto hudbu vníma viac ako počuje, vie o čom hovorím.

Žiaľ som sa nikdy v živote nevenoval hudbe z hľadiska tvorby alebo produkcie a neviem ako by mi to šlo, nikdy som to neskúšal čo ma nesmierne mrzí a zároveň hnevá. Nehovorím žeby som nechcel ale bojím sa, že aj napriek všetkým sladkým rečičkám o nikdy nekončiacich možnostiach je pre mňa už naozaj neskoro. V ničom nevynikám, nemám doma na policiach medaily ani ocenenia a nikdy som v ničom nebol perfektný ale myslím si že aj napriek tomu všetkému mám úžasný dar, ktorý možno prekonáva všetky ostatné a to zmysel pre hudbu, jej chápanie. Keď počujem pieseň ktorá patrí medzi moje lahôdky, dokážem cítiť jej najslabšie tóny a vžiť sa do situácie ktorá sprevádzala jej vznik. Možno to dokážete aj vy, neviem. Chcem ostať v tom, že aspoň toto mi ide. Pri obľúbenej hudbe sa stávam čím chcem a moje sny sa stávajú aspoň na okamih skutočnosťou.

 Je jedno či počúvam tvrdú hudbu alebo jemnú uspávanku, jednoducho buď skáčem od radosti alebo sa od radosti vznášam a relaxujem. Hudba nie je len pesnička, téma alebo interprét. Hudba je predovšetkým umenie, ktoré sa nedá iným, než umeleckým okom (sluchom) vnímať a cítiť. Je to liek alebo jedlo pre dušu, dokáže čas stopnúť alebo naopak posunúť ďalej, dokáže vybaviť spomienky na momenty lepšie ako denník. Existuje výpoveď židov, ktorí prežili pobyt v koncentračných táboroch spomínajúc na chvíle, kedy umierali od hladu a mali len malú šancu na prežitie ale tvrdiac, že keby nepočúvali hudbu ktorá bola vo väčšine schválená od dozorcov, určite by umreli. Jeden ktorý takto prežil sa vyjadril úžasnými slovami. „Keď sme počúvali hudbu, zabúdali sme na hlad akoby tá hudba bola formou potravy, ktovie, možno človek ani nemusí jesť, stačí ak konzumuje tú najkrásnejšiu vec na svete a tou je hudba“.

Človek môže starnúť a zabúdať na momenty ktoré prežil ale hudba mu ich vždy pripomenie a myslím si, že dokým tu hudba bude, do vtedy je šanca že ľudia budú šťastní, aj napriek všetkým tragickým i ťažkým nástrahám života samotného. Hudbu treba šľachtiť a nenechávať zapadnúť prachom ale taktiež ju nesmieme ničiť dnešným komerčným prerábaním a „vylepšovaním“. Taktiež nesmieme hudbu prispôsobovať dnešnej skazenej dobe, skôr treba nechať hudbu aby pomohla nám a my mohli pomáhať svetu, vylepšiť ho a otvárať brány novým nádejam.

 Ako som teda spomenul, hudba je umenie, liek, zmysel, oddych. Každý si to nazve po svojom ale pre mňa je hudba jednoducho život. Ak hudbu nepočúvam tak si ju spievam a ak som na verejnosti tak sa zamýšľam a v duchu ju počúvam dookola a do nekonečna. Je jedno či ste osamelý alebo smutný, nespokojný alebo nešťastný. Kto nechá hudbu vojsť do seba stáva sa automaticky „nakŕmeným“ a aspoň po dobu počúvania sa môže cítiť spokojný a neosamelý...

Ďakujem hudba, že si bola so mnou, keď nikto iný nebol..